„Beňovej (románová) vízia Petržalky je pravdepodobne práve preto možno prvou prózou o tomto malom zadunajskom a zamestskom betónovom kontinente, ktorá má svoj kolorit, svoju atmosféru a svoju subjektivitu napriek tomu, že tam práve toto chýba. Nie je tu zakázané snívať, predstavovať si, fabulovať príbehy iného razenia, než boli tie, do ktorých núdzne vstupovali ľudkovia bez vlastných dejín, názorov a vízií. Čo na tom, že sa tu všetko krúti v začarovanom kruhu osamotenosti, že priepustné steny devalvujú ľudskú intimitu, že človečí čas tu odmeriava najmä pípanie registračných pokladníc v hypermarketoch. Románový pohyb sa predsa nedeje v pustých uliciach, ale v hlavách a dušiach postáv, ktoré po nich chodia rovnako zabúdať, ako pripomínať si. A ak si sama autorka netrúfa nazvať svoj petržalský výtvor románom, bude to asi aj preto, že do petržalskej látky namiešala celkom nové ingrediencie, na ktoré ešte nie je nikto zvyknutý, ani ona sama.

Dynamiku ,odprevádzacích´ rituálov zabezpečuje neskutočne plné rozprávačstvo, rozčlenené do pätnástich segmentov, rozčlenených na krátke zábery. Rozpráva sa v prvej i tretej osobe najmä o spolužití najhlavnejších postáv – Elzy a Iana, ale i o mnohých ďalších – reálnych i fiktívnych, ba snových. Predmetom rozprávania je však naozaj všetko, všetko, čo súvisí s postavami a ich dejmi, s ich vzťahmi a viazacími potenciálmi. Predmetom rozprávania sú city, pocity, alúzie, sny, jazyk, lyrika s príchuťou kvetov zla, hĺbková psychológia, reálne skutky postáv i banálne myšlienky, cudzie mená, cudzie slová, slová vypočítané na efekt, i efektné skomoleniny a šokujúce vulgarizmy. Dôležité je, že rozprávanie nikdy nestráca svoju plnokrvnosť, a každá veta vždy prekvapuje svojou originalitou i sémantickou silou.“

Alexander Halvoník (Knižná revue)

„Beňovej rozprávanie sa skladá zo zlomkov, fragmentov – ,zdrapov´, ktoré sa stretávajú a spájajú v najneočakávanejších momentoch. Napriek tomu je také intenzívne, že autorka preň využíva hneď niekoľko protagonistov – Elzu, Iana, Rebeku a Elfmana. Používa ich a odkladá podľa svojej ľubovôle, vytvára im príbehy, aby ich vzápätí s rozšafno-hravým autorským gestom vyhlásila za jedinú postavu, čo však nemusí byť len demonštráciou autorovej vlády nad textom. Môže ísť aj o výraz absolútneho oddania sa druhému, splynutia s ním. Takto Elza, z ktorej sa napokon stáva najsilnejší subjekt rozprávania, splýva so svojím partnerom Ianom v platónsku mýtickú bytosť s jedným telom a s druhým milencom, Kalistom Tanzim, vytvára homogénny pulzujúci organizmus.

Hoci sa autorka otvára svetu a svet prestupuje do nej, v jej podaní sa samozrejmé, každodenne zažívané veci vykoľajujú zo svojej všednosti a realita nadobúda snový nádych. Nie je to iba snovosť poetická, ale aj nevraživá a desivá, taká, akú poznáme z nočných mor. Sprítomnením takejto nevľúdnosti sa stáva Petržalka, ktorá nie je len džungľou a bludiskom. Mení sa na permanentne trvajúci stav straty zabývanosti, udomácnenia sa vo svete. Nežijú tu ľudia, ale zvláštne živočíšne druhy podobné prehistorickým netvorom, švábom, potkanom, netopierom. Tieto bytosti, ktoré krákajú, vrieskajú a škriekajú, od zvyšku sveta delí rieka a most, čím sa z Petržalky symbolicky stáva akýmsi záhrobím, priestorom smrti. K tejto línii rozprávania sa pridružujú i výrazné motívy ohrozenia, ktoré sú stelesnené vo výjavoch s deťmi zablúdenými v lese, s ľuďmi so zranenými tvárami či s hryzúcimi psami.

(...) Knižka Jany Beňovej je mnohovrstvovou a nie jednoduchou prózou, ktorá poskytuje čitateľovi stále nové výzvy. Sympaticky a sugestívne prepája spontánne prežívanie s literárnou poučenosťou, ktorá sa však vyhýba maniere a klišé. V časoch, keď sa v slovenskej literatúre za udalosť vyhlasujú podenkové texty, či príbehy na jedno použitie, predstavuje Plán odprevádzania (Café Hyena) potešujúcu výzvu k sústredenému a zmysluplnému čítaniu.

Ivana Taranenková (Žurnál)

„Odprevádzanie súvisí s láskou. Keď niekoho odprevádzate, znamená to, že sa neviete odpútať, oddeliť, prípadne nechcete prerušiť rozhovor. Tiež ten, kto odprevádza, chráni odprevádzaného. Ešte pred päťdesiatimi rokmi, keď v Bratislave chlapec po rande neodprevadil dievča domov, bola to forma rozchodu.“

Jana Beňová o názve románu

Ukážka z románu:

Most je nebezpečný, najmä ak ho človek prechádza peši. Rieka je príliš blízko. Hranica medzi vodou a vzduchom je vyzývavá. Obávam sa, že zrazu len skočím. Bez prípravy, bez jedinej smutnej myšlienky, bez citoslovca hop, žiadna dráma či rozhodovanie - proste len pravidelné kroky po moste vystrieda skok.

Najväčšiu chuť skákať mám v zime. Človek sa vo vrstve teplého oblečenia cíti nepreniknuteľný a nedotknuteľný. A túži po zmene. Tak ako nomád po zmene obzoru - túžim v zime po zmene skupenstva, v ktorom sa musím pohybovať. Namiesto neistého ťarbavého kroku po zľadovatenom povrchu mosta - skok bude let. Potom moment na rozhraní. Predĺžený o chvíľu, keď už síce ležím vo vode, ale tá ešte nepresiakla cez vrstvy oblečenia na telo. Len pomaličky preniká, ťažká a zelená ako mentolové cukríky - plní vrecká, vniká do topánok.

Do autobusu nastúpil lievanec. Vystrel predo mňa svoje tučné potetované ramená. Radšej som privrela oči. Aby som sa nemusela pozerať na tie postavy cválajúce v plameňoch, na lievancovu tvár orámovanú mesačnou krajinou za oknom. Nechala som sa unášať a drgať s privretými očami.

Možno to boli práve petržalské obrazy, prečo Ian pred rokmi na čas oslepol. Rozhodol sa radšej nič nevidieť, nepozerať dookola, nesledovať, nemusieť sa prizerať - Petržalke.

Ian spomínal, ako ho raz prišiel po rokoch navštíviť priateľ z detstva, ktorý emigroval v šesťdesiatom ôsmom do Kanady. Chvíľu sa pozeral z okna petržalského bytu a viackrát rodné mesto nenavštívil. "Takže takto ty teraz žiješ,“ povedal, poklepal Iana na rameno a vrátil sa domov bez stopy. Nikdy viac sa neozval. Petržalka mu vyrazila kanadský dych

Tetovaní ľudia sa mi nikdy nepáčili. Pripomínali mi kriminál a pirátske lode. A opitého robotníka v letnej električke. Viezli sme sa s mamou domov z kúpaliska. "Čo kukáš?“ oboril sa na mamu robotník s tetovanou morskou pannou, prestreleným srdcom a nápisom Carmen na ruke. "Ja sa na vás nedívam,“ povedala mama a prešli sme do druhej časti vozu.

Niekedy si myslím, že Ian neoslepol pre Petržalku. Možno pre mňa. Nevydržal sa už pozerať na náš spoločný život. Ako na tetovanie. Prešiel do druhej časti vozu.

A jeho kanadský priateľ sa už nikdy nevrátil na Slovensko, lebo si uvedomil, že pred Petržalkou by nedokázal nikoho zachrániť. Ani prvého kamaráta a bývalého veliteľa detskej armády.

Po tom, ako sa Ianovi opäť vrátil zrak, znenávidel veci, ktoré mu pripomínali slepotu. Klzké kamene na dne riek, jazier a mora, bahno, filmy Tanečnica v tme a Ray, plavecké okuliare a potraviny tmavej farby (hovädzie mäso, čínske huby, morčacie stehná).

Videl však už len na jedno oko.

Lievance sú vyznávačmi kultu smrti. Holé lebky sú znamienkom nekrofílie. Neznášajú všetko, čo sa derie na svetlo, všetko, čo raší, vyviera, prediera sa zo škrupiny. Imponuje im holá žiariaca kosť, lebka, čistý vápnik. Vlasy lievancov dostanú šancu až pod zemou. Vtedy prvýkrát nesmelo ako páperie vyklíčia z lebiek.

Aha! Aha, čo to je? - kričí malý chlapček na terase v Petržalke a máva rukami vo vzduchu ako vták.

- Nič, odpovedá mu kamarát.

- Volá sa to hajlovanie, hovorí chlapček a máva ďalej.

Trochu vzlietne.

Elza s Ianom patrili k bratislavským desperádom. Nepracovali v reklamnej agentúre a nesnažili sa našetriť na lepší byt a auto. Často sedávali v nóbl kaviarňach. Všetky peniaze, čo zarobili, prejedli, prepili a prefajčili. Správali sa ako študenti (heslo: jediné skutočne premrhané peniaze sú tie ušetrené). Pridali sa k bezstarostnej vrstve ľudí, ktorí kupujú len to, čo sa dá vycikať, vykakať, vyfúknuť - zrecyklovať do 24 hodín.

Práve vďaka týmto dešperátnym ľuďom mohli v meste fungovať kaviarne a reštaurácie, v ktorých všetko stálo stokrát viac ako bolo únosné.

Raz za čas si šťastne vychutnali bývanie v iných domoch - v penziónoch či hoteloch. Nezáležalo na tom, v ktorom meste boli ubytovaní. Bola to rozkoš bývať niekde inde ako v Petržalke. Domov z ciest sa vždy vracali so strachom pred tým, čo ich za dverami vlastného bytu opäť môže čakať.

Elza: Niekto dostane sračku, keď sa vyberie do Egypta. My sme ju dostali vždy, keď sme sa vrátili domov. Do Petržalky.

Elza a Ian sa milovali. Do izby doliehali hlasy detských führerov hrajúcich pred panelákom svoje hry. Výkriky. Nadávky. Bola jeseň. Pomalá tma. Rozkoš muža a ženy sa miešala s vulgárnosťou detských výkrikov. Milovali sa potichu a skromne. Hľadeli si do očí. Ako židia schovaní v nejakej pivnici.

Každé slávne mesto má vyhliadky. Pozeráte sa a zrazu vám leží pri nohách, vidíte ho ako na dlani, všetko pokope. Na niektorých vyhliadkach sú kaviarne, kde si môžete kúpiť najdrahšiu vodu a víno v meste.

Na každej vyhliadke žije starček. Väčšinou bielovlasý. Nenápadne stojí v rohu a hľadí na tých, čo sa pozerajú. Má ich ako na dlani, všetkých pokope.

Podíde k bezbranným, zahľadí sa im na moment do tváre a vzápätí mu už ruky vyletia do povetria a začne chrliť mená a názvy slávnych stavieb a pamiatok. Ukazuje z budovy na budovu, akoby hral s mestom šach a nenápadne ich posúval. Pokračuje ďalej aj napriek tomu, že mu naznačujete, že mesto dobre poznáte. Aj všetky jeho stavby a pamiatky. Že nie ste turista. Že ste sa tu narodili a mesto opúšťate len počas horúcich letných mesiacov.

Potom nastaví dlaň a vypýta si tri eurá na kávu.

Elza: Ja som Bratislavským starčekom. Čakám na hradnom kopci. Tu je najlepšia vyhliadka na turistov. Pozorujem a vyberám si. Potom podídem k obetiam, zahľadím sa im na moment do tváre, napriahnem ruku v diaľ smerom na druhý breh a ukazujem na biele mesto za riekou: Petržalka, Pe-tr-žal-ka.