Narodil sa v roku 1953 vo Zvolene. Ukončil štúdium odboru vzdelávanie a výchova dospelých, andragogika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vystriedal viacero zamestnaní a povolaní (závozník, robotník, arteterapeut, vychovávateľ). Od roku 1989 pracuje ako knižný a časopisecký redaktor. Vyšli mu zbierky poézie Máš čo nemáš (1985), Ovocnejší strom (1989), Spray, modrá mentalita (1998), O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky (2004) a množstvo prekladov z poľskej, srbskej, chorvátskej a slovinskej literatúry (Danilo Kiš, David Albahari, Milorad Pavić, Dragan Velikić, Adam Zagajewski, Olga Tokarczuk, Andrzej Sapkowski, Stefan Chwin, Czesław Miłosz, Aleš Debeljak, Dane Zajc a mnoho ďalších).

„Chmel na Slovensko prichádza s postmoderným konceptom básnenia v čase, keď o rozvíjajúcej sa postmoderne vedelo iba zopár zasvätených.“

Stanislava Chrobáková-Repar

„Zbierku O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky by sme mohli charakterizovať slovami skratkovitosť, antimetaforickosť a paušálna torzovitosť. Chmelove básne sú vlajkovou loďou slovenskej básnickej postmoderny.“

Patrik Oriešek

MÁŠ ČO NEMÁŠ (úryvky)

NOC

Je príliš. Horkne od tmy.

A kožou

prikladá ťa k soli.

(Len pre taktiku hodín

budeme tí,

čo boli.)

* * *

V taktike hodín

to faustovské...

Usmievaš sa,

akoby si tušil,

prečo je oplotený

cintorín...

Každým krokom

zamestnávaš ozvenu:

a je tu niekto,

kto načúva

van Goghovým uchom...

PO DNI

Vo vlastnej izbe

chodil som po dne, nazeral za zrkadlo,

vynášal tiene na svetlo, stieral prach

z kníh, s ktorými sa už nebolo radno hádať:

za celý deň namlčaný, za celý

deň zarastený, pripravený

začať odznova, ešte i keď som zaspával,

myslel som,

že som.

* * *

Tento muž ešte trvá na nádeji,

pije vodu z dlaní, padá do trávy,

učí sa abecedu, odznova počíta

na prstoch, usmieva sa

do slnka, prechádza dažďom

s nepokrytou hlavou, dýcha

súhlasne so spiacim synom,

zasadil strom, ešte trvá na nádeji,

rukou sa dotýka brezovej kôry, horúcej

pokožky svojej ženy, šálky s čajom,

čierneho klavírneho krídla, na ktorého

vyleštenom dreve vidno odraz

sústredenej tváre

neznámeho strelca.

ZOSTÁVA

jazyk, živé mäso.

Relatívne spory

o absolútnu fantáziu.

Držíme sa za ruky

s mŕtvymi,

ktorí nás prežijú...

SPRÁVA PRE ISTVÁNA BETTESA

siateho júlobra v sklamanom roku

orchestrálnej stavroginskej éry

zanechal istý melancholik

všetkých sv. srandistov v kóme,

a my by sme sa o tom ani nedozvedeli,

keby sme (celkom náhodou) nenašli

v chlebe zapečenú

krvavú dirigentskú paličku.