„Označenie feministická spisovateľka sa s Uršuľou Kovalyk spája už od jej prvej knihy Neverné ženy neznášajú vajíčka (2002). Ak vtedy feminizmus v jej poviedkach znamenal predovšetkým istú extrémnosť a razantnosť pri výbere tém a spôsobe interpretácie mužsko-ženských vzťahov, jej dnešná zbierka poviedok Travesty šou, hoci aj podobne nekonvenčná a znepokojujúca, obsahuje feminizmus o niečo hlbšie zažitý, jemnejšie modelovaný a variovaný. I preto pri porovnaní s prvotinou vychádza druhá knižka ako vyrovnanejšia a čitateľsky zaujímavejšia.“

Dana Kršáková (Knihy a spoločnosť)

„Aj keď román Žena zo sekáča doplatilna autorkinu vôľu k románu, predsa si len zachoval to, čo robí texty Uršule Kovalyk sympatickými: autorkino nasadenie, vôľu povedať veci na ,plnú hubu´ dotovanú živelnou energiou a až horúčkovitú snahu odkopnúť všetky predpisované pravidlá – hoci tá môže tiež skĺzavať do stereotypu.

Ivana Taranenková (Žurnál)

Ukážka z poviedky Marhuľka:

Žltáčik roztopašne poletoval nad červenou stuhou stratenou v jej sivých vlasoch. Pani Priska vzala z mojich rúk vedierko a kávovú usadeninu vyliala k stromu. Chvíľu som sledovala ako sa zbytky ranných turkov vstrebávajú do zeme. Motýľ elegantne pristál na zemi a ochutnal mokrú hlinu s príchuťou kávy.

„Len aby z toho nedostala infarkt" povedala som, ale pani len mávla rukou a hadicou poliala poskrúcanú marhuľu, ktorá rástla hádam storočie na dvore. Pani Priska mala sedemdesiatštyri a nádherné strieborné vlasy. Bývala sama v prízemnom byte s malou záhradou, ktorú objímal obrovský tehlový múr.

Mala sedemdesiatštyri a aj napriek tomu celé dni okopávala strapaté holandské tulipány, fialové kosatce a ružové hortenzie pripomínajúce cukrové gule. „Káva a Elvis ma vždy pozbierajú," povedala a pomaly odkráčala do otvorených dverí tmavého bytu, pridať zvuk na gramofóne.

Pesnička „I got a woman" urobila prievan a rozhojdala konáre stromu. Pani Priska bola fanúšička Elvisa Presleyho. Presnejšie, bola zostarnutou fanúšičkou Elvisa Presleyho. Keby nemala vráskavú tvár a biele vlasy, uverila by som, že predo mnou stojí bláznivé dievča v bodkovaných šatách od Diora z päťdesiatych rokov.

Kráľa rokenrolu počúvala každý deň a za dlhých letných popoludní spievala kvetom chrapľavým hlasom. Jej byt bol preplnený najuletenejšími sprostosťami s Elvisovou podobizňou. Cukorničky, poháre, dečky, sošky, taniere, dokonca vlastnila zubnú kefku s jeho portrétom. Nikdy ju nepoužila. Kefku vystavila vo vitríne v sklenenom pohári a ja som mala pocit, že si Elvis len pred chvíľou doumýval zuby.

„On je moja spriaznená duša", hovorila a významne pri tom pohladila gobelín na ktorom bol v životnej veľkosti s mikrofónom v ruke. „Keby nebolo veľkej mláky možno by sme sa stretli, lenže komu sa chcelo plávať cez Atlantik", dodala a ukázala rukou niečo v tom zmysle, že nie je padnutá na hlavu.

Pani Priska bola pamätníčka nášho domu, starší bol hádam len ovocný strom, o ktorý sa tak dojímavo starala. Bola osamelá. Čas jej vzal súrodencov a priateľky už dávno voňali fialky zo spodu. Poznala históriu každého pavlačového bytu, kto v ňom kedy býval a prečo odišiel, pamätala si staré pletky a dávno zabudnuté ľúbostné trojuholníky.

„Ostala som tu len ja a ona", vravela a bradou, akú kreslia ježibabám v rozprávkových knihách, ukázala na starý strom. Marhuľa nezarodila niekoľko rokov. Lenže pani Priska sa o ňu dojímavo starala, obstrihávala ju, okopávala a hnojila. Pravidelne objavila nový recept, po ktorom sa určite pozviecha a ona znova ochutná jej neopísateľne dobré plody.

„Nemôžeš to pochopiť, ak si ich nejedla. Je to vzácna sorta. Doniesol ju turecký šejk ako dar pre slečnu Eržiku, rovno z Istanbulu! Slečna Eržika bývala na treťom a raz na liečení sa do nej ten Turek zaľúbil, no a vidíš oni sú dávno fuč, ale marhuľa.....žije"!