Narodil sa v robotníckej rodine a vzdelanie získaval v Moravskom Lieskovom a v Novom Meste nad Váhom, kde v roku 1964 zmaturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole. Po ukončení vzdelávania pracoval ako robotník, neskôr pokračoval v roku 1965 v štúdiu na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor novinárstvo, no po roku štúdium ukončil a odišiel pracovať do redakcie časopisu Mladá tvorba. V rokoch 1967 – 1972 opäť študoval, tentokrát filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1973 – 1974 bol redaktorom časopisu Romboid a od roku 1975 sa profesionálne venuje literárnej tvorbe. Žije v Bratislave.

Dielo:

Próza

1970 - Psie dni

1972 – Patagónia

1976 - Nočné správy

1984 - Koniec hry

1987 - Na prahu

1991 - Hľadanie strateného autora

1993 - Slovenský poker

1996 - Prievan

1998 - Pocity pouličného našinca

1999 - Návrat Krista

2000 - Môj rodný cintorín

2001 - Krst ohňom

2001 - Psie dni

2005 – Zjavenie (finále Anasoft litera)

Poézia

1991 - Krutohory

1996 - Maranatha

Scenáre

1973 - Škola lásky, televízny scenár

1974 - Dynamit, televízny scenár

1976 - Plukovník Chabert, televízny scenár

1979 - A pobežím až na kraj sveta, scenár k filmu podľa knižky Márie Ďuríčkovej Majka Tárajka

„Nazdávam sa, že každý autentický spisovateľ vynáša svoju dušu na trh, aj keď píše science-fiction ako napríklad Kurt Vonnegut. Prirodzene, sú spisovatelia, pre ktorých je literatúra takmer programovo denníkovým záznamom súkromného života, napríklad môj priateľ Rudo Sloboda, ktorého, ak dovolíte, prosím o odpustenie za to, že som mu vo svojom minulom živote povedal nespravodlivé a zlé slová (Rudo, prepáč). Ja si takých ľudí veľmi vážim, napríklad Ivana Kadlečíka, ale to nie je moja parketa. Ak chcete, píšeme autobiografiu – autobiografiu duše, alias – mystifikujeme...“

Dušan Mitana v rozhovore pre denník Sme (1995)

„Mitanove príbehy treba chápať – literárne – ako príbehy asociatívneho domýšľania bežných situácií. Sú to situácie, ktoré sa nestávajú. ale mohli by sa stať, dané situácie ich obsahujú ako možnosti. Túto skúsenosť máme všetci – Mitana má odvahu domyslieť ju až do dôsledkov, a to dôsledkov často selkom krajných. Krajnosť Mitanových príbehov nie je samoúčelná – umožňuje mu totiž vyhrotiť situáciu natoľko, aby v nej vyzrel do transparentnej podoby práve problém rozlomenosti a nesúladu emotívnej a vecnej stránky modernej civilizácie.“

Peter Zajac

Ukážka z poviedky Ihla (Nočné správy, 1976)

Otca som nepoznal. Opustil nás, keď som mal dva roky, opustil nás a nikdy viac som ho nevidel. Na matku sa nepamätám. Zomrela necelý rok po otcovom odchode, a pretože som ju nepoznal, vždy som si ju predstavoval krásnu a dokonalú, lebo zostala pre mňa tajomstvom, ktoré je jadrom každej krásy.

Po matkinej smrti som šiel z rúk do rúk. Jej príbuzní sa správali ku mne vždy korektne a nevyžadovali za to dokonca ani vďačnosť; celkom im stačilo vedomie, že sa im darí roznecovať vo mne nenávisť k otcovi. Veľmi rýchlo som vycítil, o čo im ide, a zo slušnosti som im doprial toto zadosťučinenie; nenávisť k otcovi som predstieral tak úprimne, že mi z vďačnosti umožnili študovať na vysokej škole. Ich úsilie malo opačný výsledok – keby neboli z otca robili najväčšieho zločinca, akého zem nosila, bol by pre mňa ostal cudzím človekom, ktorého by som síce nebol nenávidel (nechápem, ako možno nenávidieť niekoho, koho nepoznám), ale bol by mi celkom ľahostajný. Prosto, podarilo sa im vyvolať vo mne záujem o otca, záujem, ktorý časom prerástol v otvorené sympatie.

Matkini príbuzní prišli na svoj omyl, až keď som študoval prvý rok na vysokej škole, presnejšie vo chvíli, keď zistili, že som začal písať poviedky. To bol medzi nami koniec, pretože som sa vlastne prihlásil k otcovi a potvrdil som ich skryté obavy, že som zdedil jeho bláznivé gény.

Otec bol farárom, ale v tridsiatke začal zrazu piť a písať básne. Keď chcel recitovať svoje verše z kazateľnice, pobúrenie veriacich bolo také veľké, že cirkev bola nútená zriecť sa jeho služieb. Jedna z jeho básní sa zachovala; príbuzní mi ju často čítali ako výstražný príklad. Volala sa Nádej výskumníka a znela:

Keď dožiješ,

prenikneš do vnútrozemia,

preplávaš aj cez tú najspodnejšiu vodu.

Objavíš tajomstvo vnútrozemia

a zistíš, že je jednoduché:

Korenia tam člny pre ďalších.

Neboj sa, dožiješ.

Nečudujem sa, že ho cirkev uvoľnila – nedával veriacim veľa nádeje na bohatú odmenu po smrti. Raz večer odišiel do krčmy a viac sa nevrátil. Nasledujúcich sedemnásť rokov nedal o sebe vedieť, ale my sme o ňom aj tak mali správy. Niektorí chlapi z našej dediny sa s ním stretli v Ostrave: robil v bani a nechcel ani počuť o zmene zamestnania. Keď som mal devätnásť rokov, dostal som od neho list, ktorý si tu dovoľujem odcitovať.