Rankovove poviedky sa vyznačujú nadväznosťou na tradície fantastického realizmu, časovou a priestorovou neukotvenosťou, resp. redukovaným sujetom, dramatickým dejom, narábaním s prvkami tajomna, mystifikácie, iracionality a dôrazom na prekvapujúcu pointu.

Venuje sa aj publikovaniu odborných textov, v roku 2002 vydal knihu s názvom Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť. Analytický a pritom čitateľsky pútavý pohľad na súvislosti medzi informáciami a vývojom spoločnosti poskytuje kniha vydaná v roku 2006 Informačná spoločnosť - perspektívy, paradoxy, problémy.

„Rankov od začiatku svojej literárnej dráhy nestaval poviedkové príbehy na nijakých exkluzívnych témach - dôsledne sa drží vlastnej zásady, že fascinujúca, čudesná je samotná realita. Jeho prozatérske umenie spočíva v tom, že z tejto často aj banálnej reality vie vytvoriť, resp. nájsť v nej nečakané zvraty, náhody, zápletky, drámy i tragédie. Všedná skutočnosť mu okrem toho vďaka jeho invencii poskytuje šokujúce pointy. V nich je ozajstným majstrom. Jeho dvanásť poviedok sa odohráva v rozličných prostrediach, no najmä mestských a obsahuje témy lásky, snov, utkvelých predstáv, psychických úchyliek, vrážd a pod., ak sa, pravda, v súvislosti s Rankovom dá hovoriť o monotémach.“

Jozef Bžoch (Sme)

Ukážka z poviedky Light my fire:

Predtým ako išiel do haly zvesiť ťažké závesy, dal pred spálňové dvere knihu v zelenom darčekovom balení. Keď položil ku knihe závesy, na chvíľu sa započúval do zvukov, ktoré vychádzali spoza dverí. Vzdychanie vzrušeného muža a ženy pokračovalo v nezmenenom tempe aj intenzite.

O chvíľu na kopu predo dvere pridal tri kvietkované matrace z gauča v obývačke. Opatrne otvoril dvere do pracovne a priniesol odtiaľ náruč časopisov a novín. Čoskoro bolo predo dvermi aj niekoľko desiatok kníh. Často mu hovorievala, že tie knihy by mali vyhodiť, pretože mu aj tak na nič nie sú.

„Na niečo predsa,“ zašepkal.

Vrátil sa do kuchyne a z chladničky vybral načatú fľašu tequily. Odpil si veľký dúšok. Otvoril jednu zo skriniek a vzal odtiaľ dve fľaše koňaku. Keď už stál na prahu, všimol si ružovú záclonu. Fľaše položil na stôl a záclonu strhol jediným prudkým pohybom. Na chvíľu pozabudol, že by nemal robiť hluk.

„Veď aj oni sú hluční,“ povedal si. Zo spálne sa stále ozývali ľúbostné vzdychy.

Záclonu obtočil okolo kľučky. Potom otvoril jednu z fliaš a nalial ju na záclonu. Uvedomil si, že pach alkoholu by mohol preniknúť do spálne. Zrýchlil. Jednotlivé stránky novín roloval a vkladal medzi matrace.

Najskôr chcel zapáliť záves. Vylial naň celú fľašu koňaku a potom v podrepe škrtol zápalkou. Pred ním prudko vzplanul vysoký modrý oheň. Prekvapene uskočil dozadu a zvalil sa na chrbát. Trel si popálené končeky prstov.

Bol najvyšší čas odísť. Už mal ruku na kľučke vchodových dverí, keď mu zrak padol na prútené kreslo, na ktorom bol položený veľký vankúš. Vzal ho a rýchlo zaniesol k ohňu. Nemohol však už kreslo položiť priamo do plameňov, pretože štipľavý dym mu nedovolil priblížiť sa.

Potom Teodor odpovedal aj na poslednú z Agatiných otázok, takže jej návšteva by sa vlastne už mohla skončiť.

„Takto si vás odfotím,“ vykríkla strojene Agata. Položila diktafón na stôl a prehnane zdôrazňujúc rýchlosť svojich pohybov vyberala z kabelky fotoaparát.

Teodor na ňu blahosklonne hľadel. Usmial sa. V jednej ruke držal cigaretu, v druhej zapaľovač, na ktorom stále plápolal plameň. Nepochyboval, že najneskôr o pol hodiny bude táto žena, ktorá za ním prišla do ateliéru urobiť interview, ležať nahá medzi stojanmi s jeho rozpracovanými plátnami. Ona medzi plátnami a on medzi stehnami.

Teodorove myšlienky však už boli o kus ďalej. Uvažoval, čo bude nasledovať. Rozhodne si neželal premenu blížiacej sa vášnivej súlože novinárky a maliara na trvalejší vzťah. Stará dievka s dosť zlými vyhliadkami do budúcnosti a starý mládenec s ešte horšou minulosťou – to by bol pár... Ešte šťastie, že sa už o dve hodiny začína vernisáž. Budú musieť z ateliéru čoskoro vypadnúť. Nebude príležitosť, aby si romanticky varili večeru, nebudú spolu pozorovať hviezdy, nebude jej roztierať farby po nahom tele, nebude sa smiať na tom, aký veľký jej je jeho župan. Pretiahne ju a pôjdu preč.

„Tvárte sa vážne, potlačte ten ironický úsmev,“ prebrali ho Agatine slová.

Obchádzala ho, aby našla uhol pohľadu, z ktorého by maliarovo husté obočie a prešedivená brada vyzerali čo najdémonickejšie.

Potiahol si z cigarety. Dym zadržal, a potom hľadiac do jej objektívu pomaly vyfukoval oválne obláčiky.

„Fascinuje ma oheň. Plamene tancujú, iskry vyletujú, dym sa zvíja,“ hovoril a opäť niekoľkokrát škrtol zapaľovačom.

Agata urobila ďalšiu snímku.

„Chcel by som mať takú moc ako Nero. Zapáliť mesto a premeniť deštrukciu ohňa na umelecké dielo. Inšpirujúci živel proti nudnému životu. Kašľať na ľudské utrpenie, sústrediť sa len na ničivú krásu.“

Vložil zapaľovač do vrecka nohavíc.

„Nie ste pyroman?“ spýtala sa odkladajúc fotoaparát.

„Určite áno.“

„Ale do časopisu o tom písať nebudeme, však?“ zasmiala sa.

Predtým si želal, aby sa vrátil do prázdneho bytu, ale teraz dúfal, že ich tam ešte zastihne.

Keď vošiel, hneď vedel, že sú stále v spálni. Vedel, že ešte neskončili, hoci od vchodových dverí nemohol nič počuť.

Atmosféra v byte bola stále plná smilného sexu. Akoby všetko na neho kričalo: „Pozor, nevera! Práve teraz! Tvoja manželka má v posteli milenca.“

Tí dvaja zostali v spálni a tým urobili za neho definitívne rozhodnutie.

„Ste rozohnení? Budete ešte viac!“ povedal. Dvaja ľudia za zatvorenými dverami ho nemohli počuť.

Na chvíľu si sadol do kresla v hale. Pohľad mu padol na stôl, kde bola v zelenom ozdobnom papieri zabalená knižka. Ešte pred hodinou jej kúpil darček. Hneval sa za to sám na seba. Vzdychol a pokrútil hlavou nad vlastnou naivitou a nechápavosťou. Mal by potrestať aj svoju hlúposť. Ale najskôr ich. Poobzeral sa, ako to urobiť. Tieto ťažké závesy budú určite dobre horieť.