Ani Hercuile Poirot, ani Sherlock Holmes, ba ani Jack Rozparovač, či Dr. Jekyll vám nepovedia, prečo to tak je. Jednoducho niekedy sa srdcu zatúži, aby mu do izby vletel havran, a nič viac. Možno pre to vzrušenie, tie zimomriavky, ktoré vytrhnú z fádneho života a zavedú do sveta, kde doslova ide o život. Ak aj vy, chcete dať svojej krvilačnosti po niečom, z čoho stuhne krv v žilách, voľný priechod, práve pre vás je ako stvorená nová kniha poviedok spod pera slovenských majstrov tajomného slova - Farby Strachu.

Práve tento titul nedávno vydalo vydavateľstvo Artis Omnis a Žiline sa predstavilo počas Žilinského Literárneho Festivalu. Priblížiť nám ho prišli okrem hlavnej postavy vydavateľstva Andrey Harmanovej, aj samotní autori poviedok. Stačí spomenúť, už iba mená, ako Rankov či Hvorecký a je hneď zrejmé, že celé podujatie, stálo za to vidieť.

Kniha predstavuje prvú antológiu slovenského hororu a je to to najlepšie, čo doma vzniklo, a tak uľahčuje čitateľovi výber. Nemusí preberať z kôp ponúkaných kníh, stačí mu jediná, už pri malej ukážke z nej si môže byť istý, že je to tá pravá.

Ono je už takým nepísaným pravidlom, že ak chcete o niečom písať, musíte to najskôr žiť. Teda ak chcete písať o strachu, musíte sa vedieť báť. ,,Celkovo sa hovorí, že literatúre veľmi prospeje, keď je to ,,prežité’’. Každý z nás sa nejakým spôsobom bojí. Ja mám teraz malého syna a vnímam, že detský strach je veľmi silný, a preto si myslím, že aj v žánri hororu je toľko poviedok spomínaním na detstvo. V každom z nás je predsa kus dieťaťa. Strach nás navyše aj veľmi veľa učí . O našich vlastných hraniciach, odkiaľ pokiaľ si môžeme dovoliť skúšať veci a riskovať,’’ potvrdzuje M. Hvorecký.

Ale prečo sa tak radi bojíme? Môže za to to dieťa v nás, ktoré objavuje všetko okolo seba a vyhľadáva vzrušenie, napríklad v tmavej pivnici, kde sa môže v každom rohu skrývať ,,bubák’’, alebo v starej truhlici, kde možno odpočíva kostlivec strážiaci poklad. ,,Ľudia majú radi tajomstvá. A tajomstvo v princípe musí byť prezradené, to je jeho podstatou. Odjakživa nás lákalo, už len keď si zoberiete mýtické príbehy, grécke eposy, tie sú plné strašidelných motívov a vrážd,´´ hovorí Michal .

Keď čítame strašidelnú knihu, sme vo vlastnom svete. Radšej zatvoríme, zažneme svetlo a uistíme sa, že dvere sú zamknuté. Veď čo keby bol práve spln a môj byt stál v ceste vlkolakovi, o ktorom akurát čítam? No možno nám niekedy pri čítaní napadne, čoho sa bojí autor, keď tak dôveryhodne vykresľuje strach, že sa vieme stotožniť s jeho slovami na tom bielom nevinnom papieri. ,,Bojím sa toho, že už nebudem mať nápady, že už nebudem mať o čom písať, a budem si musieť nájsť v živote nejaký iný zmysel, ale myslím si, že ho nájdem. Že budem dobrým čitateľom, keď už sa mi nebude dariť v písaní, ale toho sa asi každý autor niekde v pozadí boji,’’ opisuje svoj strach autor.

Je treba položiť si základnú otázku, sme dospelí ľudia. Je rozumné sa báť? ,,Určite , lebo kto by nemal strach, veľmi zle dopadne,´´ ukončuje náš rozhovor Michal. A ja s ním súhlasím. Preto, keď zhasnú svetlá v okolitých panelákoch a vy budete sami sedieť v kresle pod dekou, po dni strávenom v práci či v škole, vytiahnite svoje Farby Strachu a vniknite do sveta, kde nič nie je také nevinné, ako sa zdá.

Simona Michalíková