Vladimír Michal: Kladný. Odporučil by som určite knihu Piata loď od víťazky ceny Anasoft Litera Moniky Kompaníkovej. Za posledný rok ma najviac zaujala kniha Claire Keeganovej Třetí světlo. A včera som vytiahol Čierneho mustanga od Karla Maya.

Karol Kállay: Môj vzťah k literatúre je veľmi hlboký a intenzívny. Bez literatúry by som pravdepodobne ani nefotografoval - photography is a language. Človek musí vnímať mnoho vecí cez literatúru a aj umenie je vzájomne prepojené. Najlepšie je, keď sa spojí čo najviac prvkov dokopy, potom aj človek viac rozumie tomu, čomu sa venuje.

Miroslav Cipár: Ja to zvyknem hovoriť tak žartovne – ja nie som čitateľ, ja som menovateľ. Mám rád texty, ktoré sú mysliteľské, no na druhej strane mám rád aj príbehy a všímam si jazyk – keď je to nielen zaujímavá správa, ale aj kultivovane podaná. Určite by som odporučil knihy držiteľky Nobelovej ceny Herty Müllerovej, sú veľmi dobré. Som naozaj vášnivý čitateľ, keby som nečítal knihy, nemal by som sebaistotu.

Juraj Kušnierik: Spomínam si, keď tu bol pred dvoma rokmi Vladimir Sorokin, počas besedy na gymnáziu v Sučanoch povedal, že literatúra je pre neho droga, ktorá mu umožňuje prežiť ťažkosti života. Tým, že sa od neho trošku vzdiali a môže sa vrátiť späť je to nie škodlivá droga. Pre mňa je to viac menej podobné. Čítam knihy veľmi rád a väčšinou nie preto, že si chcem rozšíriť obzor. Je to pre mňa taký výlet, dostanem sa tam, kde som ešte nebol. Niekedy geograficky a niekedy pocitovo.

Martin „Shooty“ Šútovec: Myslím si, že ľudstvo sa rozdeľuje na ľudí, ktorí čítajú knihy a ktorí nečítajú knihy. A som presvedčený o tom, že ľudia, ktorí čítajú knihy patria do lepšej časti ľudstva. Takže snažím sa v nej byť aj ja.

Zuzana Fialová: Píše sa taká rýchla – mainstreamová literatúra, ako vydáva Eva Urbaníková alebo Maxim Matkin. Teraz Rado Ondřejíček napísal Homo aspiens. Bohužiaľ, pokiaľ tí ľudia nemajú zdroj príjmu, nemôžu si dovoliť desať rokov písať jednu knižku. Ale píšu dobre, napríklad Maxim Matkin, to je veľmi zručné písanie. Pre mňa je obľúbená slovenská literatúra napríklad Timrava. Ja ju považujem za priekopníčku humoru v slovenskej literatúre. A kam sa to bude vyvíjať, neviem. Keď ostatní ľudia uvidia, že písaním sa dá uživiť, možno sa niekto dá na spisovateľskú dráhu a možnože Slovensko stvorí veľkého spisovateľa.

Lucia Žitňanská: Rada čítam, ale teraz mám žiaľ málo času. Asi naozaj platí, čo mi svojho času povedal otec. Čo neprečítaš do 25-ky, k tomu sa potom dlhé roky nedostaneš. Teraz mám celkom rada Singera, v minulosti som mala rada Hemingwaya, Saroyana, Ferlinghettiho. A naposledy knižka, ktorá sa mi naozaj dobre čítala a páčila zo slovenskej literatúry, bola knižka Stalo sa 1. septembra od Pavla Rankova.

Štefan Hríb: Ja som novinár, a to je nevýhoda. Pretože novinár má od rána do večera niečo s písmenkami. Buď ich číta alebo píše správy, komentáre, rozhovory. Keď večer prídem domov a aj by som si prečítal nejakú knižku, už mám troška alergiu na písmenká. Mimochodom, poznám všetkých organizátorov tohto výborného festivalu a poznám chalanov z Artfora v Bratislave. Čiže, môj vzťah k literatúre je aj cez týchto ľudí veľmi dobrý. Len na ňu nemám, ani nie, že čas, ale energiu. V minulosti som veľmi rád čítal českého spisovateľa Hrabala. Páčil sa mi jeho jazyk, spôsob písania, poetika. Saroayana som mal rád, lebo to bolo niečo citlivé. A potom mám veľmi rád spôsob písania Paula Johnsona. Píše historické knihy, o ktorých mnohí hovoria, že sú nie celkom presné a že to vidí iba z jedného uhla pohľadu. Ale mne sa také písanie páči. Povedal by som, že všetky knihy Paula Johnsona sú veľmi dobré pre spôsob, akým sú písané a pre spôsob jeho uvažovania.

Roman Kvasnica: Po roku 1990 sa mi informačne otvoril svet. Takže literatúra faktu. Veľmi zaujímavá je kniha, ktorú napísal ochranca Churchila, ktorý bol počas celej druhej svetovej vojny pri ňom. Mám rád individuality. To som hovoril aj mladým, keď prišli za mnou s nejakými otázkami, ako môže jeden človek bojovať proti presile. Buď ste niekto alebo ste nič.

Monika Kompaníková: Môj vzťah k literatúre sa stal zásadným. Zdalo sa mi, že literatúra ma od istého času, keď som objavila, že knihy mi dávajú veľmi veľa, v niečom utvrdzuje. A pomáha mi formulovať si to, čo ma zaujíma, čo ma trápi a s čím si ja sama v hlave neviem nejako pomôcť. Literatúra mi pomáha, zostala pre mňa liekom. Tým, čo ma drží pri zemi a na zemi.

Pavel Vilikovský: Dá sa predpokladať, keď smolím kvázi literatúru, vzťah k literatúre je asi dobrý. Samozrejme, rokmi sa už trošku opotrebúva. Ale aj tak je to jeden zo základných vzťahov môjho života. Od detstva som literatúru mal rád a napodiv ešte som ju celkom neprestal mať rád. Moja obľúbená literatúra súvisí s mladosťou. Je to americká literatúra. Vtedy bola súčasná, dnes už je nesúčasná. Najnovšiu americkú literatúru iste tak nepoznám alebo nemôžem sa k nej vyjadrovať. Bližší vzťah mám z nášho hľadiska dnes už ku klasike 20. storočia – Steinbeck, Hemingway, Faulkner, Fitzgerald.

Krzysztof Varga: Môj vzťah k literatúre je komplikovaný – eroticko-duchovný. Som z generácie, ktorá čítala knižky v detstve. Všetko vychádza z detstva, v ktorom nebola televízia ani počítačové hry. Jediné, čo sa dalo robiť, bolo čítať knihy. To bolo fantastické, ako som čítal knihy s baterkou pod paplónom, aby ma rodičia neprichytili.

Viktor Horváth: Ja som učiteľ na univerzite aj spisovateľ. Prekladám z angličtiny a z iných jazykov, hlavne západoeurópsku literatúru. Je veľmi zložité byť spisovateľom aj čitateľom zároveň. Prvotný je vždy pre mňa pocit vychutnať si literatúru, až potom hľadať za tým niečo, respektíve možno to aj skritizovať.

Vincent Tkáč: Pre mňa je obcovanie s literatúrou, ten termín je úplne spisovný a správny, spôsobom života. Vyrastal som na rozprávkach. Najprv rozprávaných od starej mamy. Televízia nebola, rádio sa počúvalo iba v nedeľu. Neskôr prišlo povinné čítanie, potom profesionálny záujem o odbornú literatúru. Teraz sa priznám, že čítam už výberovo, nakupujem tiež výberom encyklopedické tituly a literatúru faktu. História bol voľakedy nielen môj koníček, ale aj chlebíček. O rímskej armáde môžete poznať Cézarove zápisky o vojne galskej zhora, zdola, odzadu a odpredu a nedozviete sa v nej toľko, ako píše anglický autor v knihe Armáda rímskej ríše. Literatúra je skutočne môj spôsob života.

Ján Ničík st.: Mám k literatúre bezprostredný vzťah, keďže som vyučoval slovenčinu na základných a stredných školách vyše štyridsať rokov. Z čítania nemám pôžitok, lebo vždy som sa pripravoval, ako to budem tlmočiť, sprostredkovávať. A teraz si to už akosi vychutnávam. Ale vždy ešte rozmýšľam, komu to odovzdám ďalej, keďže už v škole aktívne nie som. Je príležitosť byť bezprostredne s mladými. Nedávam prednosť televízii. Aj včera večer som radšej čítal Žilinskú knihu Ľubomíra Feldeka, ktorá je veľmi zaujímavá, krásna. Keďže ja tých ľudí osobne poznám, lebo v Žiline žijem už 56 rokov. Takže mi to pripomínalo časy, keď som ešte len začínal učiť.