V duchu literárnej osvety prispeli k festivalu úryvkami zo svojich obľúbených diel, obohacujúc všetkých zúčastnených.

Programom sprevádzal moderátor Peter Ničík aj s famóznym hudobným zoskupením Nevrlí Brothers, ktoré už nejaký ten piatok tvoria so spomínaným učiteľom Rumanom. Občas improvizované (aspoň podľa slov muzikantov) uchu lahodiace tóny sa rozozneli Klubom. Keď človek zatvoril oči, nadobudol pocit akoby sa ocitol na koncerte samotných The Beatles. V takom prípade by ale nezažil čaro „vlastnej“ obývačky navodené obrazmi jesene premietanými na plátne.

„Veď to je Paľko! Paľko Országh!“ zakončil recitačný prejav Peter Ničík a diváci zaburácali potleskom. Rovnako to bolo aj pri ostatných vystúpeniach prerývaných hudobnými brejkmi. To, že práca učiteľa nie je len o Carpe diem a hlave v oblakoch, divákom pripomenula pani učiteľka Mičáňová. V jej šľapajach pokračovala aj pani učiteľka Makovická úryvkom z knižky Pán Kaplan Má Stále Třídu Rád. Z divákov sa stali poslucháči, najmä keď pán učiteľ Ruman zapol nahrávku knižky Douglasa Adamsa, snažiac sa vtesať do dvojminútového limitu. To, že literatúra je pre každého len o básňach a okrasných slovíčkach, poprel pán učiteľ Paulík. Ten nám prečítal niečo z vedeckej oblasti - o pristátí na Mesiaci. Humoru sa nám dostalo od pána učiteľa Libiča, dopočuli sme sa aj o moderných Twitterových formuláciach básne od pána učiteľa Steinera a dokonalosti, ktorú pre pána učiteľa Merchanta predstavuje písanie Charlesa Dickensa. Pán riaditeľ presvedčil, že mu nie sú cudzie ani východné kultúry a priblížil japonské haiku. A všetkým, ktorých zasiahla búrka života, venovala báseň pani učiteľka Ďaďová.

Nielenže navodili komornú atmosféru, ale svojou troškou nám všetkým pripomenuli to, na čo občas zabúdame – že nemôže existovať VITA bez VATY VIET.

Petra Bachanová a Alica Bednáriková