Profesori - tí, ktorí sú tak často nedocenení a odmietaní. Tí, ktorí nás de facto pripravujú na život. Vzbudzujú nás ku poznaniu, snažia sa mu pripraviť a otvoriť naše srdcia, aby sme ho vedeli konštruktívne, fakticky, no aj kreatívne prijať. Učia nás vnímať to, čo sa často nedá ani len pozorovať. V študentských predstavách však len málokedy vidíme profesora ako človeka, ktorý príde domov a číta niečo iné ako učebnice či písomky.

Vo štvrtok popoludní však prvé tóny Bachovej suity pre čelo č. 1, v podaní Jozefa Luptáka, otvorili podujatie, ktoré malo daný profesorský stereotyp vyvrátiť. So svojimi obľúbenými literárnymi dielami sa pri mikrofónoch usadili Viktor Tanitó, Ivana Horecká, Stano Lajda, Štefan Zvarík, Ján Ničík, sr., Daniela Kubincová a ďalší. Namiesto poznámok, či vzorcov, z ich úst zneli ľúbozvučné slová básní Jacquesa Préverta, Daniela Pastirčáka, Júliusa Lenka, Wiliama Blakea, Paula Verlaina a iných.

To, že literatúra je o porozumení srdcom, dosvedčila prítomnosť zahraničných profesorov, ktorí momentálne pracujú na Gymnáziu bilingválnom v Žiline. Poézia znela aj v španielčine francúzštine, bez prekladu. Dôležité boli emócie.

Za zaujímavosť sa dá považovať, že aj napriek tomu, že v obývačke Nadácie Polis sedelo azda len o niekoľko ľudí viac ako v školských laviciach, profesori neskrývali trému a stres.

Lucia Gavenčiaková