pochádza zo Senice; v rokoch 1976-1980 vyštudovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ruštinu a angličtinu. V čase od 1982 do 1984 pracovala v Literárnovednom ústave SAV; roku 1984 začala – azda pod vplyvom staršieho brata, ktorý bol herec – pracovať ako dramaturgička v Trnave, v divadle pre deti a mládež (spolu s neoavantgardistickým režisérom Blahom Uhlárom, *1951). Po tragickej smrti svojho brata sa zamestnala ako redaktorka v literárnom mesačníku Slovenské pohľady. Po rozpustení redakcie Slovenských pohľadov (1993) začala pracovať v Bratislave ako novinárka pre slovenskú redakciu Rádia Slobodná Európa. V tom čase sa začína jej spolupráca so slovenskou germanistkou a literárnou vedkyňou Janou Cvikovou (*1963). Obe zakladajú feministické združenie, časopis a neskôr aj vydavateľstvo Aspekt (1993), tribúnu radikálneho „kulturalistického“ krídla slovenského feminizmu; aspoň v prvej fáze vydávania Aspektu sa tento časopis mohol považovať za literárny, pretože tu publikovalo veľa domácich autoriek, resp. uverejňovali sa feministické umelecké texty z iných literatúr. J. Juráňová žije v Bratislave, píše, prekladá z ruštiny a angličtiny a pôsobí ako aktivistka slovenského feministického hnutia. Počas svojej spolupráce s divadlom produkovala s Blahom Uhlárom „divadelnú improvizáciu“ Téma Majakovskij, ktorá ju roku 1988 preslávila. Roku 1989 nasledovala inscenácia jej hry Salome a v 90. rokoch, keď sa už skončilo jej obdobie aktívnej spolupráce s divadlom, uvádzala sa jej hra Misky strieborné, nádoby výborné. Ako prozaička debutovala J. Juráňová roku 1993 zbierkou poviedok Zverinec. Roku 1996 vydala svoju druhú knihu, dvojprózu Siete a roku 1999 nasledovala knižka pre dospievajúce dievčatá Iba baba. Roku 2000 uverejnila novelu Utrpenie starého kocúra, ktorý vyvolal v literárnych kruhoch škandál. J. Juráňová je známa a uznávaná prekladateľka prozaického diela Margaret Atwood, esejí Virginie Woolf, Osipa Mandeľštama, L. N. Tolstého a iných autorov / autoriek.

Vyštudoval FFUK odbor ruština - angličtina. Niekoľko rokov pôsobil ako lektor angličtiny. V rokoch 1993-2004 pripravoval v Rádiu Twist reláciu o knihách a literatúre Literárna revue. Už pred Literárnym okom sporadicky spolupracoval s STV (Silná káva, Litera). Pravidelne organizuje rôzne literárne večery a čítačky, najnovšie každú stredu v kníhkupectve Pištek knihy. Hral v troch hrách divadla Gunagu (Angeleo, Genius loci, Bielikovci) a spolu s režisérom Petrom Krištúfkom vydal knihu paródií na detektívne seriály - Rota pomalého nasadenia.

Vyštudoval scenáristiku na VŠMU a po jej skončení sa zamestnal v reklame. Je spoluautorom mnohých úspešných televíznych scenárov. V týchto dňoch mu vychádza kniha Tri hodiny ráno. Je to napínavý psychologický thriller, v ktorom najskrytejšie obavy vystupujú na povrch, aby strhli realitu nečakaným smerom. Návrat zo služobnej cesty sa mení na preteky s časom, zdravým rozumom a strachom zo všeobecnej smrteľnosti. Drsne a hutne napísaná dráma o mužovi, ktorý idúc zo služobnej cesty zrazí autom starú pani a jeho život sa od toho momentu panicky a nezastaviteľne otriasa v základoch. Realita sa zmení na zlý sen a tento zlý sen sa stáva skutočným thrillerom od momentu, keď sa za mužom zavrú dvere garáže.

Narodil sa 15. februára 1961 v Bratislave. Po štúdiách na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove pracoval ako pastier oviec, pomocný stavebný robotník, učiteľ ZŠ a ZUŠ, tajomník MNV, šéfredaktor súkromného rádia, produkčný bábkového divadla, redaktor Slovenského rozhlasu v Bratislave, copywriter reklamnej agentúry, stály aj hosťujúci dramaturg viacerých divadiel. Momentálne drie v oblasti žurnalistiky. Je autorom viacerých divadelných hier a dramatizácií. Roku 2004 zvíťazil s prózou Absolútny sluch v literárnej súťaži Poviedka. Krátke prózy publikoval aj v denníkoch SME, Pravda, v časopise Vlna, internetovom magazíne Amnezia.sk, týždenníku Domino fórum a rakúskom periodiku Klub. Je členom literárnej skupiny Živý dôkaz. V roku 2006 sa zaradil medzi finalistov literárnej súťaže Anasoft litera.

Narodila sa v Banskej Bystrici, žije v Bratislave. Vyštudovala filmovú dramaturgiu. Vydala zbierky básní Duály (2003) a Šport (2006). Výber z básní bol zaradený do antológie The End of the line, The Arc antology of new poetry from east and central Europe (Koniec línie, Arc antológia novej poézie z východnej a strednej Európy, 2004) a Slowakische Anthologie (2006). Okrem poézie sa venuje aj filmovej scenáristike. Básnická zbierka Šport túto ľudskú kratochvíľu vykresľuje s mnohými súvislosťami, no hlavne s ďalekosiahlymi dôsledkami, ako v podstate nezmyselnú aktivitu: Zefektívňujeme svoje činnosti, aby nám zostal čas na šport – a ten realizujeme, trénujeme a cvičíme, aby sme dokázali ešte viac zefektívňovať všetky ostatné aktivity. Čitateľský zážitok plynutia a éterickosti vyvoláva i stále prítomný motív dychu, dýchania, ale aj dusenia sa, ktoré spája šport a rozprávanie, resp. písanie.

Spisovateľ, otec rodiny a podľa občianskeho preukazu už aj obyvateľ Modry, kde žije s manželkou a dvoma synmi. Narodil sa 21. apríla 1968 v Bratislave, kde mal svoje trvalé bydlisko doteraz. Pôvodne smeroval k štúdiu prírodných vied, konkrétne chémie a fyziky, nielen z vlastného záujmu, ale aj pre nepekný kádrový profil (nedostatočná lojalita jednotlivca či jeho rodiny voči komunistickému režimu – vysvetlenie pre mladú generáciu). Po novembri 1989 však podľahol vábeniu slobody prejavu a stal sa novinárom. V súčasnosti pôsobí ako redaktor Pravdy. Je trojnásobným finalistom súťaže Poviedka. V prvom ročníku – Poviedka 96 – dostal Prémiu a spolu s ňou prvú ponuku publikovať knižne. Medzi finalistov sa dostal aj v ročníkoch Poviedka 97 a Poviedka 2000 (Cena poroty). Prvá zbierka poviedok s názvom Kritický deň uzrela svetlo sveta v roku 1998 a získala Cenu Ivana Kraska za najlepší literárny debut. V roku 2004 mu vyšla druhá zbierka Stratené roky a v roku 2005 román Domov. Román sa umiestnil vo finálovej desiatke najlepších kníh v súťaži Anasoft Litera. Márius Kopcsay zaň tiež získal ocenenie vo Veľkej cene za východoeurópsku literatúru (Großer Preis für osteuropäische Literatur), ktorú udeľuje rakúsky KulturKontakt. Jeho poviedky preložili do nemčiny, na český preklad čaká zbierka Stratené roky. V decembri vyšla jeho štvrtá kniha, zbierka poviedok s názvom Zbytočný život.

Novinárka, ktorá píše pre Žilinské noviny a občianska aktivistka.

Súčasný maďarský spisovateľ a sociológ. U nás vyšla jeho kniha Jadvigin vankúšik, Kalligram 1999, čitateľmi aj kritikmi oceňovaná kniha, román písaný formou denníkových zápiskov z prostredia nemenovanej slovenskej dediny v Maďarsku. Román je o vášnivo milostnom a vášnivo nenávistnom vzťahu dvoch ľudí. Oboch ich k sebe pripútava hlboká túžba a vzďaľuje nevysvetliteľný odpor. Po celý život však k sebe hľadajú cestu. O mnohom z toho, čo jeden pred druhým nikdy nedokázali vysloviť, píšu v tomto denníku. Po ich smrti v ňom pokračuje jej syn, čím ich rod vymiera. Ostáva tento denník. Ale skutočná príčina ich nesúladu je navždy zahalená rúškom tajomstva.

Súčasný slovenský prozaik. Od troch rokov žije v Bratislave. Študoval knihovníctvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde pracuje ako odborný asistent. Za svoju debutovú zbierku poviedok S odstupom času (1995) získal Cenu Ivana Kraska. V roku 2001 vyšla druhá zbierka poviedok My a oni/oni a my . Ďalšou zbierkou jeho poviedok je kniha V tesnej blízkosti . Pavol Rankov je laureátom európskej literárnej ceny Premio Jean Monnet. Preklady poviedok mu vyšli v antológiách a časopisoch po švédsky, nemecky, poľsky, rumunsky a maďarsky. Jeho debut vyšiel aj po bulharsky (Biblioteka Europa, PAN 2003) a v týchto dňoch vychádza po maďarsky vo vydavateľstve Jaffa Kiadó, Budapešť.

Patafyzik, surrealista, kolážista a parašutista. Vyštudoval tepelné a jadrové stroje a zariadenia, ale je spisovateľ, výtvarník a patafyzik. Vydal zbierku krátkych poviedok Ulovené sny (Edition Ryba 2005).