Začiatky autorovej tvorby charakterizuje čiernobiela, prípadne do hneda tónovaná fotografia. Ďalšie, čím laickú i odbornú verejnosť zaujal, bol humánny a sociálny rozmer jeho fotografovaných tém – detí v detských domovoch, starších ľudí, či obyvateľov ústavov sociálnej starostlivosti.

Celé uplynulé desaťročie zakladal do svojich fotoaparátov rôzne „chrome“ a „color“ filmy stredného i kinofilmového formátu. Výnimočné miesto zaujali v jeho tvorbe panoramatické zábery. Autor sa touto formou prezentoval výstavou – subjektívne pojatým dokumentom zo života v USA. Jednou z posledných autorských výstav bola kolekcia fotografií „Slovenské zastavenia“ prezentovaná v Krakove a Varšave.

Juraj Bohyník hovorí, že nie je múdre žiť celý život v strachu. Študoval na Slovensku a v Nemecku, v Žiline pôsobil ako kaplán. Sedemnásť rokov žije v zahraničí, v súčasnosti spravuje vo Švajčiarsku šesť farností.O vzťahu k mestu svojej mladosti hovorí: „Aj keď som toľko rokov preč, v Žiline sa vždy dobre cítim. Vždy ma to ťahalo ku koreňom.“ Svoje životné poznanie pomenováva slovami: „Mám rád, keď môžem byť. Keď mám čas, aby som bol.“

Narodil sa v roku 1961 - žije a tvorí v Žiline. Absolvoval Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave a dvojročné štúdium grafiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Jeho dominantami sú voľná grafika a maľba, ale tvorí aj výtvarné realizácie a diela v architektúre, ilustruje knižky pre deti i dospelých. Dlhodobo sa venuje grafickému dizajnu a vo vlastnom grafickom štúdiu Imagine vydáva umelecké knižné bibliofílie a kalendáre v limitovaných sériách.

Je dekanom Elektrotechnickej fakulty Žilinskej univerzity, nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne významné zásluhy v oblasti rozvoja vedy a techniky a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Je členom viacerých výborov v Bruseli. V meste Žilina sa aktívne zapája do komunitného života. Je držiteľom ocenenia Dobrovoľník roka za prácu v Nadácii 21. storočia, kde je garantom diskusných večerov 100 farieb života Žiliny a Farby môjho života.

Divadlo Pôtoň vykonáva tvorivú, prezentačnú a vzdelávaciu činnosť v oblasti divadelného umenia, pre ktorú je charakteristické hľadanie progresívnych spôsobov umeleckej komunikácie. Celá činnosť sa riadi snahou o interpretáciu fenoménu divadla ako nástroja na uchopenie komplexnej reality tak v rovine umeleckej ako aj sociálnej a kultúrnej.

Základy inscenácie Terra Granus sú postavené na terénnych výskumoch realizovaných v roku 2007 na dolnom Pohroní. Predmetom výskumov boli oblasti, v ktorých prebiehali v povojnovom období repatrientské výmeny a presídlenci z Mochoviec, ktorí museli svoju rodnú dedinu opusiť kvôli výstavbe jadrovej elektrárne. Inscenácia v réžii Ivety Jurčovej je kolážou šiestich príbehov jednak ohliadajúcou sa do minulosti, ale druhak kolážou konfrontujúcou našu súčastnosť. Premiéra 15. februára 2008.

Divadlo U stolu je komorná scéna Centra experimentálního divadla zameraná na inscenácie ako dramatických textov, tak aj dramatizáciu literárnych predloh a rozmanitých scénických kompozícii diel básnických. http://www.divadloustolu.cz/index.asp

Elie Wiesel - Šamhorodský proces (Soud nad Bohem)

Je po pogrome. Do krčmy přichádzajúí traja potulní komedianti, aby tu zahrali veselú hru. Krčmár hru odmietne, ale navrhne im novú: bude sa hrať súd nad Bohom, ktorý mlčí k nespravodlivému a nepochopiteľnému ľudskému utrpeniu. Strhujúca hra nositeľa Nobelovej ceny mieru, svedka holocaustu. Šamhorodský proces bol neraz inscenovaný v zahraničí.

Ing. Miloš Dudáš, PhD.Riaditeľ Krajského pamiatkového úradu Žilina externe pôsobiaci na Žilinskej univerzite. Po vysokoškolských štúdiách a absolvovaní internej ašpirantúry na Stavebnej fakulte STU v Bratislave sa začal profesionálne venovať ochrane kultúrnych pamiatok so zameraním na ľudovú architektúru. Bližšie sa zaoberá najmä problematikou drevených sakrálnych stavieb. Hlavný riešiteľ nominačného projektu na zápis slovenských drevených kostolov do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Narodil sa 4. januára 1946 v Gbelciach. Absolvoval štúdium geológie a chémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Pracoval ako lektor vo vydavateľstve Smena, redaktor v časopisoch Tip, Kamarát, Slovenské pohľady. Od roku 1979 do roku 1997 sa venoval výlučne literárnej tvorbe. Od roku 1993 zároveň vyučuje scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v súčasnosti pôsobí ako vedúci Ateliéru scenáristickej tvorby na tamojšej Filmovej a televíznej fakulte. Žije v Bratislave.

Talianske priezvisko má po starom otcovi, ktorého rodina sa prisťahovala na Slovensko začiatkom minulého storočia. Vyštudoval fakultu telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave.

Počas predchádzajúceho pôsobenia v zastupiteľstve viedol trvalý zápas proti arogancii moci na žilinskej radnici. Je jedným z tých, ktorí majú veľký podiel na zmene v jej vedení. Komunálny politik, ale predovšetkým človek, ktorý nikdy nestratil svoju tvár a snaží sa žiť v duchu fair-play.

V roku 1989 spoluzakladal hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN) a v rokoch 1990—91 bol postupne predseda Koordinačného centra a Republikovej rady VPN. V roku 1990 toto hnutie vyhralo na Slovensku prvé slobodné parlamentné voľby od roku 1948, kedy sa moci ujali komunisti. Zakladal a pracoval v niekoľkých nadáciách, napríklad v Nadácii Milana Šimečku.

So synom založil vydavateľstvo G plusG, spoluzakladal televíziu Nova a firmu špecializovanú na technológie pre mobilné siete a internet.V poslednej dobe hlavne publicista, vydavateľ a podnikateľ v oblasti médií.